Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama

Dejiny slovenského práva

 

 

 

 

1.       Slovenské národné hnutie pred a počas 1. svetovej vojny

Vytvorenie samostatného československého štátu 28. októbra 1918 bolo zavŕšením ekonomického, politického a kultúrneho vývoja Slovákov a Čechov v 19.st. a vyústením ich národnooslobodzovacieho zápasu. Vo vzájomnej korelácii sa v ňom premietli svetové udalosti, najmä priebeh prvej svetovej vojny, politika vládnych garnitúr habsburskej monarchie a úsilie domácej i zahraničnej vetvy národnooslobodzovacích a demokratického hnutia na Slovensku a v českých krajinách. Po vypuknutí vojny sa pre národné hnutia na S a v čes. krajinách, ktoré dovtedy realisticky vychádzali z existencie dualistickej habsburskej monarchie, ako jednej zo základných determinánt ich politiky, otvorili nové horizonty. Viedenskí a budapeštianski činitelia, ktorí obviňovali z vypuknutia vojny slovenské hnutie, zostrili svoju politiku a ešte užšie sa primkli k Nemecku.

Vypuknutie vojny nastolilo pred českú a slovenskú politiku otázku, či ďalší osud národa spájať aj naďalej s osudom habsburskej monarchie alebo proti nej otvorene vystúpiť a rozísť sa s ňou. Zvíťazil smer orientujúci sa na získanie národnej slobody, na utvorenie samostatného československého štátu. začiatočný impulz k národnooslobodzovaciemu vystúpeniu vyšiel z radov mobilizovaných vojakov a prejavil sa v odmietaní plnenia vojenských povinnosti a v prebiehaní na stranu nepriateľa. Už v prvých týždňoch vojny aktívne vystúpili proti rakúsko-uhorskej monarchii slovenskí a českí vysťahovalci v USA, Francúzsku, Anglicku a Rusku, verejne vyhlásili boj proti monarchii a žiadali, aby bola rozbitá a aby bol vytvorený československý štát. Vo vnútornej politike však nastolili diktatúru a preto jedinou silou, ktorá mala v tomto období možnosť verejne presadzovať riešenie slovenskej a českej otázky bol zahraničný odboj a krajania. Protimonarchistické vystúpenia českých a slovenských krajanov položili základy česko – slovenského zahraničného odboja.

+otázka č.5

 

2.      Vznik, činnosť a ciele Národného výboru česko-slovenského

Pod vplyvom úspechov zahraničného odboja došlo 13.7.1918 k reorganizácii Národného výboru ako najvyššej politickej reprezentácie, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu pri vzniku ČSR. Jeho úlohou bolo pripraviť prevzatie moci do českej polit. reprezentácie z rúk rakúskej byrokracie. Politické zloženie NV bolo stanovené na návrh A. Švehlu podľa volebného kľúča pri posledných voľbách do Ríšskej rady v r.1911. Z 38 členov bolo 10 sociálnych demokratov, 9 agrárnikov, 9 štátoprávnych demokratov, 4 českí socialisti, 4 lidovci, 1 staročech a 1 realista. Vo svojom prvom vyhlásení, uvedenom slovami „Národu československému“, sa prihlásil k cieľom česko-slovenskej zahraničnej akcie. Žiadal právo sebaurčenia v samostatnom, demokratickom štáte československom, s vlastnou správou, vo vlastnom dome a pod vlastnou zvrchovanosťou.

Činnosť NV netrvala dlho. Skončila sa 13.11.1918 prijatím zákona č.37/1918 Zb. o dočasnej ústave na jeho poslednom zasadnutí. V jeho rukách sa sústredila výkonná a zákonodarná moc. Vydal 17 zákonov a 23 nariadení, ktorými zriaďoval ústredné orgány štátnej správy a súdnictva.

 

3.      Vznik, činnosť a ciele Československej národnej rady v Paríži

Na vytvorení ČS republiky sa významnou mierou podieľal zahraničný odboj vedený T. G. Masarykom. Vo februári 1916 sa v Paríži konštituovala Česká národná rada, ktorá bola neskoršie premenovaná na Československú národnú radu, ako vrcholný autoritatívny orgán čs. zahraničnej emigrácie. Jej predsedom bol T. G. Masaryk, podpredsedom J. Dürich, generálnym tajomníkom E. Beneš a zástupcom Slovákov M. R. Štefánik. V Rusku a v USA boli zriadene odbočky NR. Nastalo obdobie intenzívnej propagačnej činnosti, nadväzovanie politicko – diplomatických kontaktov s dohodovými štátnikmi a organizačné prípravy na vojenské zapojenie vojnových zajatcov – Čechov a Slovákov v dohodových armádach. Hlavná úloha ČSNR spočívala v presviedčaní predstaviteľov dohodových mocností o nevyhnutnosti rozbitia Rakúsko – Uhorska a vytvorenia samostatného ČS štátu, pretože dohodové štáty stáli v tomto období ešte na stanovisku zachovania habsbur. monarchie.

 

4.      Aktivita slovenského národného hnutia v roku 1918

V prvých mesiacoch r.1918 sa aktivizovala aj slovenská politika, ktorá už v r.1917 hľadala cestu k českým politikom. K prvému významnému vystúpeniu v prospech spoloč. čs. štátu došlo pri prvomájovej manifestácii v r.1918 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Do r. 1918 väčšina hlavných politických strán zastávala teóriu politickej pasivity –utiahli sa do úzadia, nekandidovali do snemov. Prvé oživenie nastáva 1.5. 1918, kedy sociálno-demokratická strana v Liptovskom Mikuláši zorganizovala prvomájovú manifestáciu – tu vystúpil Vavro Šrobár a prečítal dokument, ktorý sa nazýva REZOLÚCIA – požadovalo sa okamžité ukončenie vojny, uzavretie mieru, sebaurčovacie právo – chápané iba čechoslovakisticky .

 V. Šrobár, inšpirovaný aj česk. politikmi, presadil do rezolúcie popri sociálnych a všeobecne demokratických požiadavkách, vyhlásenie o práve na sebaurčenie pre „uhorskú vetvu čs. kmeňa“. Čs. orientácia slovenskej politiky sa zrejme s konečnou platnosťou presadila o 3 týždne neskôr na tajnej porade Slovenskej národnej strany 24.5.1918 v Martine. K myšlienke čs. štátu sa na nej prihlásili predstavitelia všetkých významných polit. smerov. Rozchod s Maďarmi deklaroval okrem toho na uhorskom sneme 19.10.1918 F. Juriga, podobne ako to už o niečo skôr vyhlásil, pokiaľ išlo o rozchod Čechov s Rakúskom, predseda Českého zväzu F. Staněk.

+otázky č.1, 5, 6

 

5.      Činnosť Slovákov a Čechov v USA počas 1. svetovej vojny (Clevelandská dohoda, Pittsburská dohoda, Washingtonská deklarácia, činnosť Slovenskej ligy)

Významnú úlohu v národnooslobodzovacom zápase zohrala početne najsilnejšia skupina amerických Slovákov a Čechov. V priaznivých  podmienkach sa rozvíjala činnosť ich spolkov a organizácií. Najdôležitejšou bola Slovenská liga so sídlom v Pittsburghu, založená v r. 1907. Už pred vypuknutím vojny čelila skresleným informáciám M. Károlyiho, ktorý na jar 1914 podnikol prednáškové turné po Spojených štátoch. Reagujúc na jeho zakrývanie národnostného útlaku v Uhorsku, vypracoval tajomník Slovenskej ligy Ivan Daxner prvú verziu Memoranda o krivdách a požiadavkách slovenských, ktorý vychádzal z požiadaviek slov. národa z r. 1861 a obsahoval už myšlienky úplnej samosprávy a voľnosti sebaurčenia na poli politickom , hosp. a kult., ale absentovala formulácia štátoprávneho riešenia postavenia Slovenska.

Americkí Slováci hneď od začiatku vojny hľadali cesty spolupráce s americkými Čechmi a snažili sa formulovať ciele národnooslobodzovacieho boja. Prvým dôležitým spoloč. prejavom predstaviteľov Slovenskej ligyČeského národného združenia- vrcholnej organizácie  americ. Čechov  bolo podpísanie Clevelandskej dohody na spoločných rokovaniach 22. a 23. 10. 1915. Vytýčila program samostatnosti čes. krajín a S. Spojenie čes. a slov. národa sa malo uskutočniť formou federatívneho zväzku 2 štátov s úplnou autonómiou Slovenska. Autonómia znamenala zriadenie vlastného snemu, vlastnú štát. správu, úplnú kult. slobodu, vlastnú finanč. a politic. správu so štát. jazykom slovenským. Budúci štát mal byt demokratický, forma vlády -personálna únia a dem. princípy v štáte, so všeobecným a priamym voleb. právom s tajným hlasovaním.

V máji/1918 došlo v USA k významným poradám T. G. Masaryka s predstaviteľmi americ. Slovákov o spoloč. veciach Čechov a Slovákov v ich budúc. spoloč. št.  Po verejnom zhromaždení v Pittsburghu 30.5.1918 bol zostavený a podpísaný dokument – Pittsburská dohoda, upresňujúci spojenie Č a S v budúc. samostat. spoloč. št., ktorú okrem predstaviteľov slov. a čes. krajanských organizácii podpísal aj T. G. Masaryk. Znamenala výrazný ústupok z pozícií formulovaných v Clevelandskej dohode. Vyhýbala sa používaniu termínov slovenský národ, český národ  a hovorilo sa len o Čechoch a Slovákoch. Nehovorí sa už o federatív. zväzku, autonómia Slovenska sa tiež výslovne neuvádza, možno ju len vyvodiť z formulácie: “ Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.“  Pittsburskú dohodu môžeme v porovnaní s Clev. dohodou označiť za ústupok americ, Slovákov voči masarykovskému čechoslovakizmu. Táto dohoda mala však len politický, ale nie právny význam, pretože o budúcej podobe a forme čs. štátu mohli rozhodnúť len ústavné orgány nového štátu.

V ďalšom významnom programovom akte zahranič. odboja , vo Washingtonskej deklarácii, vyhlásila ČSNR ako dočasná vláda československú samostatnosť. Vypracoval ho 13. až 16. 10. 1918 vo Washingtone T. G. Masaryk, 17. októbra ho v mene novoutvorenej dočasnej slovenskej vlády osobne odovzdal americkej vláde, 18. októbra ho uverejnila tlač. Po historickom zdôvodnení tohto kroku navrhla hlavné zásady „ústavy čs. národa“ : čs. štát bude parlamentnou republikou, zaručí občanom zákl. ľuds. a polit. práva, bude chrániť menšiny, armádu vybuduje na miličnom princípe, uskutoční ďalekosiahle sociálne a hosp. reformy a v zahranič. politike bude vychádzať z národnostného princípu a z odmietnutia tajnej diplomacie. Pokiaľ ide o pomer Čechov a Slovákov, dotkla sa ho len okrajovo formuláciou požiadavky práva „pre Čechov,..., aby boli spojení s ich slovenskými bratmi zo Slovenska, kedysi súčasti nášho národného štátu.“ Deklarácia ovplyvnila odpoveď prezidenta Wilsona centrálnym mocnostiam na mierovú ponuku 18.10.1918. V odpovedi uviedol, že rakúska vláda musí rokovať priamo aj s čs. vládou v Paríži. Cisár Karol I. preto vyzval národný výbor v Prahe, aby vyslal svojich zástupcov do Ženevy na rokovanie s parížskou čs. vládou.

 

 

6.      Deklarácia slovenského národa (Martinská deklarácia) z 30. septembra 1918

Vo vládnych kruhoch Uhorska silneli tendencie k odpútaniu sa od Viedne, ale mali pritom na mysli udržanie plnej, originárnej integrity uhorského štátu. Kurz slovenskej politiky  však bol v tom čase daný a diametrálne sa rozchádzal s maďarskými predstavami. Dna 30.10.1918 sa v Turčianskom Sv. Martine zišlo zhromaždenie, kt. malo definitívne ustanoviť Slovensku národnú radu (SNR) a zároveň formulovať slovenský politický postoj k vývoju situácie. Povodne mali v úmysle začleniť do dokumentu, kt. napokon vstúpil do histórie ako Martinská deklarácia , len vyhlásenie o vedúcej úlohe ich novoustanoveného orgánu v slov. politike. Chceli tiež prezentovať chápanie slov. národa ako „vetvy jednotného čs. národa“. Pre čs. národ, ku ktorému sa hlásili, žiadali „neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej nezávislosti“ a žiadali zároveň okamžité uzavretie mieru. Podstatne zmenené podmienky medzičasom posunuli zmysel a význam prejavu deklarantov do celkom novej roviny. Nevedomky sa prostredníctvom Deklarácie prihlásili – v mene slovenského národa – k už existujúcemu československému štátu. Deklarácia sa pritom nedotýkala budúceho postavenia Slovákov a slov. národa v spoloč. št., kt. sa práve konštituoval.

 

7.      Charakteristika recepčnej normy č. 11/1918 Sb.

28. októbra 1918, potom, čo do Prahy prišli správy o ochote Viedne rokovať o tzv. 14 bodoch prezidenta Wilsona, čo prakticky znamenalo kapituláciu Rakúska, sa iniciatívy chopil Národný výbor, kt. vydal 1. čs. zákon – zákon o zriadení samostatného čs. štátu a začal preberať moc od štátnych orgánov a ozbrojených zložiek. 1. čs. zákon vypracoval v noci 27./28. 10. 1918 A. Rašín a dňa 28.10.1918 bol vyhlasovaný na zhromaždeniach a vylepovaný na plagátoch. V Zbierke zákonov bol publikovaný v mierne pozmenenej podobe pod číslom 11/1918 Zb. až 6.11.1918, podpísali ho A. Rašín, A. Švehla, F. Soukup, J. Stříbrný a V. Šrobár. Zákon v preambule konštatoval, že „samostatný čs. štát vstúpil do života“. Národný výbor sám sa označoval za predstaviteľa čs. národa a vykonávateľa št. zvrchovanosti. Článok 1. konštatoval, že št. formu čs. štátu určí Národné zhromaždenie po dohode s Československou národnou radou v Paríži. Podľa ďalších ustanovení boli ponechané dočasne v platnosti všetky doterajšie krajinské a ríšske zákony a nariadenia. Všetky samosprávne, štátne, krajinské, župné, okresné a najmä obecné orgány sa podriaďovali Národnému výboru a mohli pokračovať vo svojej činnosti podľa doterajších platných zákonov a nariadení. Takto bol v záujme spoloč. stability do novoutvoreného št. zväzku recipovaný rakúsky a uhorský št. aparát a práv. poriadok –preto sa tento zákon nazýval aj recepčná norma. Recipoval sa na územie Čiech = rakúsky právny poriadok a na územie Slovenska  = Uhorský právny poriadok, týmto dochádza k stavu že na území Československa sa zaviedol dualizmus právneho poriadku. Ako uviedol A. Rašín, týmto zákonom sa malo zamedziť, aby nenastal bezprávny stav, aby sa celá štát. správa nezastavila, aby sa 28.10. pracovalo ďalej, akoby revolúcie vôbec nebolo.

 

8.      Činnosť a vláda Národného výboru česko-slovenského v októbri – novembri 1918

V prvých dňoch po vyhlásení samostatného štátu sa chopil moci NVČS a dočasne zároveň plnil funkciu parlamentu i vlády. V podstate možno povedať, že plénum Národného výboru pôsobilo ako parlament a úlohy vlády vykonávalo predsedníctvo. Pri NVČS fungovala aj Kancelária, ktorá pripravovala podklady pre činnosť Nár. výboru a odborné komisie, z kt. sa vyvinuli ústredné orgány – osobitne ministerstvá. NVČS vydal na organizáciu nového štátu 17 zákonov a 23 nariadení. Boli publikované v Zb. zákonov a nariadení štátu československého. Zákonom č. 2/1918 Zb. NVČS konštituoval 12 najvyšších úradov štátnej správy. Zák. č. 3/1918 ustanovil Najvyšší správny súd (rozhodoval o nárokoch proti štátu, v kompetenč. sporoch medzi správ. orgánmi) a zák. č. 5/1918 Zb. Najvyšší súd so sídlom v Prahe (konečné rozhodovanie v sporových a nespor. konaniach, v kt. to inštančný postup umožňoval). 6.11.1918 publikoval svoj prvý zákon – recepčnú normu. Venoval sa tiež udržaniu chodu hospodárstva, zabezpečeniu zásobovania obyv., udržaniu verej. pokoja a poriadku. Na sklonku svojho pôsobenia sa opäť venoval organizácii štát. aparátu. Zrušil najvyšší orgán zemskej správy v Čechách, Zemskú správnu komisiu a upravil spôsob kreácie Zemského správneho výboru, kt. ju nahradil. Bolo zriadené Ministerstvo pre správu pôšt, telegrafov a telefónov, no NVČS predovšetkým pripravil a na poslednom zasadnutí pléna, 13.11. schválil Dočasnú ústavu.

 

9.      Dočasná ústava ČSR z roku 1918

Prvé obdobie existencie československej republiky, keď na cele štátu stál Národný výbor bolo uzavreté 13.11. 1918 prijatím zákona č. 37/1918 Zb. o dočasnej ústave, tzv. druhým ústavným provizóriom. Stručný zákon o dočasnej ústave spolu s recepčnou normou tvoril dočasné ústavné základy nového štátu. Zákon č. 37/1918 Zb. o Dočasnej ústave tvorilo iba 21 paragrafov, nedôsledne rozdelených do 4 oddielov (oddiely O národ. zhromaždení, O prezidentovi republiky, O tom, ako sa vyhlasujú rozsudky a časť oddielu O moci výkonnej a nariaďovacej). Zákon zakotvil systém najvyšších štát. orgánov. Upravil spôsob vyhlasovania rozsudkov, nálezov súdov a vyhlasovanie zákonov. Napokon schválil akty vydané NVČS. Ústava nepriamo stanovila št. formu čs. štátu, keďže hovorila o prezidentovi republiky a o vyhlasovaní rozsudkov a nálezov súdov – „ v mene republiky“.  

Národné zhromaždenie sa ustanovilo bez volieb rozšírením poctu členov Národného výboru na 256, znova na podklade kľúča podľa výsledkov volieb do ríšskej rady v r. 1911. Slovákom sa pridelilo 40 miest, pričom na zozname slov. poslancov figurovalo aj 9 osobností českej národnosti ( E. Beneš, J. Vlček,...). Národné zhromaždenie malo charakter najvyššieho zastupiteľského orgánu rep., malo zákonodarnú právomoc pre územie celého štátu a vykonávalo dozor nad mocou výkonnou, t. j. vládou. Mohlo rokovať a uznášať sa za prítomnosti aspoň 1/3 poslancov. Kvalifikovaná, 2/3 väčšina hlasov za prítomnosti aspoň 2/3 poslancov bola potrebná ku zmene dočasnej ústavy, na zvolenie prezidenta a vypovedania vojny. Dočasná ústava platila až do konca februára 1920, bola však medzitým dvakrát novelizovaná Národným zhromaždením. Prvá novela dočasnej ústavy zákonom č. 138/1919 z 11.3.1919 sa týkala rozšírenia počtu poslancov na 270, z toho bolo 54 slovenských poslancov. Podstatou druhej novely – zák. č. 271/1919 Zb.- bolo obmedzenie kompetencie parlamentu a posilnenie výkonných orgánov štátu, prezidenta, vlády. Znamenala zavedenie tradičného (klasického) rozdelenia mocí medzi parlamentom, prezidentom a vládou. Najpodstatnejšími zmenami bolo zakotvenie prezidentových oprávnení menovať a odvolávať vládu a stanoviť pritom na návrh ministerského predsedu, ktorý z ministrov bude riadiť ktoré ministerstvo. Tiež mohol predsedať schôdzam vlády a vyžadovať od ministrov správy. Mal aj povinnosť „občas predkladať parlamentu správy o stave republiky“.

 

 

10. Situácia v ČSR po vyhlásení samostatnosti – revizionistické snahy, snahy o odtrhnutie území, Východoslovenská republika, Maďarská republika rád, Slovenská republika rád

Po vyhlásení samostatnosti ČSR sa vytvorila na Slovensku neobyčajne komplikovaná situácia. Slovenská národná rada nemala v rukách dostatok prostriedkov, aby mohla kontrolovať politickú situáciu a prevziať štátnu moc na celom území Slovenska. Maďarská vláda grófa M. Károlyiho uznala Slovenskú národnú radu, ale snažila sa ponukou autonómneho postavenia Slovenska zachovať územný rozsah a celistvosť Uhorska. Spišskí Nemci vytvorili Nemeckú národnú radu, na východnom Slovensku vznikla Východoslovenská rada, ktorej predstavitelia prehlásili, že stoja na zásade celistvosti maďarskej vlasti a v Košiciach vyhlásili Slovenskú ľudovú republiku.

Podobne neutešená situácia ako na Slovensku vyústila v Maďarsku v marci 1919 do rezignácie vlády a prezidenta. Pol. moc sa dostala do rúk komunistov a soc. demokratov, ktorí sa 21.3.1919 spojili do Maďarskej socialistickej strany a proklamovali Maďarskú republiku rád. Chceli revolúciu bez ohľadu na hranice existujúcich, resp. vznikajúcich štátov.  Za týmito cieľmi sa však – predovšetkým u nacionalisticky orientovaných vojenských činiteľov – skrývali aj jednoznačne revizionistické ambície. Čs. vláda vyhlásila na Slovensku s okamžitou platnosťou stanné pravo a vojensky posilnila ochranu južnej hranice. Koncom apríla dala čs. armáde pokyn na prekročenie demarkačnej línie z 24.12.1918. Maďarská červená armáda, po začiatočnom ústupe, čs. vojska zastavila. V nasledujúcom protiútoku prenikla hlboko na územie Slovenska a začala ho obsadzovať. V takto obsadenom Prešove potom maďarské orgány iniciovali 16.6.1919 vytvorenie Slovenskej republiky rád ( SRR). Na základe ultimáta dohodových veľmocí bola Červená armáda donútená odstúpiť z územia Slovenska. Čs. vojsko 7.7.1919 znovu obsadilo územie Slovenska a po 3 týždňoch trvania SRR zanikla.

 

Zákon č. 64/1918 o mimoriadnych prechodných opatreniach na Slovensku a inštitúcia Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska

11. Zákon č. 64/1918 o mimoriadnych  prechodných opatreniach na Slovensku a inštitúcia Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska

 

- Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska –regionálny vládny orgán

- Zákon č. 64/1918 Zb. zakotvil:

1.                  rozpustenie miestnych a obecných výborov a prechod ich pôsobnosti na komisie vymenované zmocnencom vlády

2.                  predbežné ponechanie štátnych, samosprávnych úradníkov a zamestnancov na ich miestach, ak zložia sľub ČSR

3.                  udelenie plnej moci jednému z členov vlády za účelom zabezpečenia riadneho chodu štátneho života na Slovensku

-sídlom ministra s plnou mocou pre správu Slovenska bola Bratislava

-ministrom s plnou mocou sa stal Vavro Šrobár

-kompetencie tohto ministra boli na rozdiel od iných obmedzené predovšetkým územne

-kompetencie ministra neboli v zákone stanovené, čo mu poskytovalo v podstate

 neobmedzenú právomoc na uskutočňovanie všetkých opatrení na udržanie poriadku,

 konsolidovani pomerov a na zabezpečenie riadneho štátneho života

-Jeho hlavnou úlohou bolo podriadenie správneho a súdneho aparátu bývalého Uhorska  

  vytlačenie maďarského vojska zo Slovenska (čo sa podarilo 20.1.1919)

-prostredníctvom svojich  14-tich vládnych referentov minister zasahoval do všetkých

 rezortov na území Slovenska

-svojimi nariadeniami mohol minister suplovať činnosť prakticky všetkých ostatných

 ministerstiev

-nariadenia ministra s plnou mocou pre správu Slovenska vychádzali v osobitnej zbierke

 Úradné noviny

-zreorganizoval aj municipálne a obecné samosprávy a nariadením č.6/1918 Zb. zrušil   

 národné rady, národné výbory a 20.1.1919 aj SNR

-ministerstvo fungovalo až do roku 1927, ale postupne sa dostávalo pod stále väčšiu

 závislosť od  ústredných orgánov a strácalo význam

 

 

12. Versailleský mierový system a vytýčenie hraníc  ČSR

 

-parížska mierova konferencia sa uskutočnila v dňoch 18.-21. januára 1920

-ČSR na jednaniach v Paríži zastupovali ministerský predseda K. Kramář

 a minister zahraničných vecí E. Beneš

-československé požiadavky boli predložené Rade desiatich vo forme siedmych

 memoránd a ich obsah obhajovala československá delegácia (Kramář, Beneš)

-žiadali územie Čiech, Moravy a Sliezska, celé územie Slovenska s hranicou na

 pravom brehu Dunaja, na juhovýchode  južné úpätia pohorí Matra, Bug a Tokajské vrchy

 a ďalej až cez južnú hranicu Podkarpatskej Rusi

zmluvy, v ktorých boli vymedzené československé hranice:

-trasu hraníc s Nemeckom určila Versaillská mierová zmluva, na jej základe pripadlo

 ČSR Hlučínsko

-hranice s Rakúskom boli vymedzené v Saint-germainskej mierovej zmluve

-hranice s Maďarskom určila Trianonská mierová zmluva, pripojila tzv. Bratislavské

 predmostie (Petržalka)

-hranice s Rumunskom a Poľskom stanovila tzv. Sévreská zmluva o hraniciach

-najproblémovejšou sa stala hranica s Poľskom, kde spor prerástol na konci januára 1919

 do ozbrojeného konfliktu, skončil sa až určením novej demarkačnej čiary

-nakoniec sa štáty rozhodli riešiť problem hraníc prostredníctvom osobitných zmlúv

 o úprave právnych vzťahov na štátnych hraniciach (hraničné štatúty)

 

 

13. Ústava ČSR z roku 1920

 

-ústavu z roku 1920 prijalo Národné zhromaždenie, ktoré sa stalo ústavodarným

 zhromaždením

-bol vytvorený ústavný výbor, ktorý sa skladal zo zástupcov všetkých politických strán

 zastúpených v parlamente

- concept ústavy sa vypracoval na ministerstve vnútra

-plénum ústavného výboru začalo rokovať o ústave 8.1.1920 a rokovalo takmer 2 mesiace

-27.2.1920 sa začala ústava prerokovaváť v pléne dočasného NZ a bolo zavŕšené prijatím

 preambuly, uvodzovacieho zákona, Ústavnej listiny a Ďalších s ústavou súvisiacich zákonov

-úvod ústavy bol zostavený podľa vzoru americkej ústavy a vyjadroval jednotný

 československý národ

-zmena alebo doplnenie ústavy bolo možné len 3/5 väčšinou všetkých poslancov oboch

 komôr

-ústava sad á charakterizovať ako tuhá, právna, písaná, fiktívna

-ústavná listina bola rozčlenená do 6-tich hláv

I.hlava: všeobecné ustanovenia

              zákl. ústavné princípy: demokratický štát, moc pochádza

              z ľudu, územie ČSR je možné meniť len ústavným zákonom, postavenie

              Podkarpatskej Rusi a štátne symboly

II.hlava:zákonodarná moc

              má ju NZ 2-komorové. Horná komora-Senát (150 členov,

              Volených na 8 rokov, aktívne volebné právo 26,pasívne 45) Senát mal

              kontrolovať dolnú snemovňu (300 členov, volených na 6 rokov, aktívne volebné

              právo 21, pasívne 30 rokov)

              Systém pomerného zastúpenia, mal pluralitu pol. strán

III.hlava:vládna a výkonná moc

                President: volený na 7 rokov, volil ho parlament 3/5 väčšinou oboch komôr,

                Veková hranica 35 rokov, jedna osoba nemôže byť viac ako 2x po sebe

                Vláda: fungovali koaličné vlády. Vedľa prezidenta a vlády bol ešte jeden

                Výkonný organ a to Najvyšší kontrolný úrad

IV.hlava:sudcovská moc

                Súdy boli recipované z Rakúsko-Uhorska, práce na jednotnej súdnej sústave.

                Boli obsiahnuté zakladné princípy ako nezávislosť súdov

V.hlava:práva a slobody občanov

              Zákl. práva a slobody občanov: vymedzené tradične,ale nezaradzovali sa medzi ne

              Práva sociálneho charakteru. Občania mali len jednu povinnosť-obraňovať štát.

VI.hlava:práva národov,národnostných a rasových menšín 

                rešpektovanie jazyka a školstva národnostných menšín

Najvyššie orgány podľa ústavy z roku 1920:         

NZ, president,vláda a tzv. päťka

NZ-          najvyšší organ štátnej moci

President-bol nositeľom časti vládnej a výkonnej moci

Vláda-     bola najdôležitejšou zložkou štátneho aparátu

Päťka-     mimoústavný faktický organ

 

14. Inštitúcia “Päťky” v politickom systéme ČSR

 

Päťka

-mimoústavný faktický organ

-osobitný zbor vodcov najdôležitejších politických strán bez ohľadu na parlamentnú

 príslušnosť

-mala koordinovaťčinnosť medzi najdôležitejšími československými stranami

 (agrárna, ľudová, národnodemokratická, sociálnodemokratická, národnosocialistická)

-navonok vystupovala ako reprezentant poslaneckých klubov, zabezpečovala styk

 koaličných strán s vládou a určovala politickú líniu vlády

 

 

15. Charakteristika zákona o župnom zriadení (zák. č. 126/1920 Zb.)

 

-medzi hlavné ciele nového štátu v otázke organizácie polit. Správy bolo vytvorenie

 jednotnej organizácie na celom území ČSR

-v českých krajinách išlo o odstránenie dvojkoľajnosti

-na Slovensku o poštátnenie politickej správy

-vláda predložila parlamentu návrh zákona o zriadení župných a okresných úradov v ČSR

-dočasné NZ prijalo tento zákon 29.2.1920

-z hľadiska administratívno-teritoriálneho delenia sa územie ČSR rozčlenilo na župy

-na Slovensku zlúčením niekoľkých bývalých žúp vznikli tzv. veľžupy

-župy sa skladali z okresov

-spolu malo vzniknúť 21 žúp (6 na Slovensku, 9 v Čechách, 5 na Morave a 1 v Sliezsku)

-hlavné mesto Praha malo byť vyňaté zo župného zriadenia

-hl. Cieľ,ktorým bola unifikácia samosprávy sa nedosiahol, zákon sa totiž realizoval iba

 na Slovensku

-v Čechách sa župy nezaviedli, ponechalo sa stare krajinské zriadenie, lebo vláde nešlo

 o zavádzanie župného zriadenia a decentralizáciu, ale naopak o centralizáciu

-celkovo vláda neprejavovala záujem o realizáciu tejto správnej reform

-na Podkarpatskej Rusi sa zaviedlo župné zriadenie v roku 1923

-župným zákonom sa zriadili župy a im podriadené okresné úrady, ktoré podliehali

 ministerstvu vnútra

-skladali sa z menovaných úradníkov a volených samosprávnych organov

-na župné úrady prešla kompetencia viacerých iných úradov

-úradnú moc mal výlučne prednosta úradu (župan alebo okresný úradník)

 

Reklama