Významnú úlohu v národnooslobodzovacom zápase zohrala početne najsilnejšia skupina amerických Slovákov a Čechov. V priaznivých podmienkach sa rozvíjala činnosť ich spolkov a organizácií. Najdôležitejšou bola Slovenská liga so sídlom v Pittsburghu, založená v r. 1907. Už pred vypuknutím vojny čelila skresleným informáciám M. Károlyiho, ktorý na jar 1914 podnikol prednáškové turné po Spojených štátoch. Reagujúc na jeho zakrývanie národnostného útlaku v Uhorsku, vypracoval tajomník Slovenskej ligy Ivan Daxner prvú verziu Memoranda o krivdách a požiadavkách slovenských, ktorý vychádzal z požiadaviek slov. národa z r. 1861 a obsahoval už myšlienky úplnej samosprávy a voľnosti sebaurčenia na poli politickom , hosp. a kult., ale absentovala formulácia štátoprávneho riešenia postavenia Slovenska.
Americkí Slováci hneď od začiatku vojny hľadali cesty spolupráce s americkými Čechmi a snažili sa formulovať ciele národnooslobodzovacieho boja. Prvým dôležitým spoloč. prejavom predstaviteľov Slovenskej ligy a Českého národného združenia- vrcholnej organizácie americ. Čechov bolo podpísanie Clevelandskej dohody na spoločných rokovaniach 22. a 23. 10. 1915. Vytýčila program samostatnosti čes. krajín a S. Spojenie čes. a slov. národa sa malo uskutočniť formou federatívneho zväzku 2 štátov s úplnou autonómiou Slovenska. Autonómia znamenala zriadenie vlastného snemu, vlastnú štát. správu, úplnú kult. slobodu, vlastnú finanč. a politic. správu so štát. jazykom slovenským. Budúci štát mal byt demokratický, forma vlády -personálna únia a dem. princípy v štáte, so všeobecným a priamym voleb. právom s tajným hlasovaním.
V máji/1918 došlo v USA k významným poradám T. G. Masaryka s predstaviteľmi americ. Slovákov o spoloč. veciach Čechov a Slovákov v ich budúc. spoloč. št. Po verejnom zhromaždení v Pittsburghu 30.5.1918 bol zostavený a podpísaný dokument – Pittsburská dohoda, upresňujúci spojenie Č a S v budúc. samostat. spoloč. št., ktorú okrem predstaviteľov slov. a čes. krajanských organizácii podpísal aj T. G. Masaryk. Znamenala výrazný ústupok z pozícií formulovaných v Clevelandskej dohode. Vyhýbala sa používaniu termínov slovenský národ, český národ a hovorilo sa len o Čechoch a Slovákoch. Nehovorí sa už o federatív. zväzku, autonómia Slovenska sa tiež výslovne neuvádza, možno ju len vyvodiť z formulácie: “ Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy. Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.“ Pittsburskú dohodu môžeme v porovnaní s Clev. dohodou označiť za ústupok americ, Slovákov voči masarykovskému čechoslovakizmu. Táto dohoda mala však len politický, ale nie právny význam, pretože o budúcej podobe a forme čs. štátu mohli rozhodnúť len ústavné orgány nového štátu.
V ďalšom významnom programovom akte zahranič. odboja , vo Washingtonskej deklarácii, vyhlásila ČSNR ako dočasná vláda československú samostatnosť. Vypracoval ho 13. až 16. 10. 1918 vo Washingtone T. G. Masaryk, 17. októbra ho v mene novoutvorenej dočasnej slovenskej vlády osobne odovzdal americkej vláde, 18. októbra ho uverejnila tlač. Po historickom zdôvodnení tohto kroku navrhla hlavné zásady „ústavy čs. národa“ : čs. štát bude parlamentnou republikou, zaručí občanom zákl. ľuds. a polit. práva, bude chrániť menšiny, armádu vybuduje na miličnom princípe, uskutoční ďalekosiahle sociálne a hosp. reformy a v zahranič. politike bude vychádzať z národnostného princípu a z odmietnutia tajnej diplomacie. Pokiaľ ide o pomer Čechov a Slovákov, dotkla sa ho len okrajovo formuláciou požiadavky práva „pre Čechov,..., aby boli spojení s ich slovenskými bratmi zo Slovenska, kedysi súčasti nášho národného štátu.“ Deklarácia ovplyvnila odpoveď prezidenta Wilsona centrálnym mocnostiam na mierovú ponuku 18.10.1918. V odpovedi uviedol, že rakúska vláda musí rokovať priamo aj s čs. vládou v Paríži. Cisár Karol I. preto vyzval národný výbor v Prahe, aby vyslal svojich zástupcov do Ženevy na rokovanie s parížskou čs. vládou.
