Prvé obdobie existencie československej republiky, keď na cele štátu stál Národný výbor bolo uzavreté 13.11. 1918 prijatím zákona č. 37/1918 Zb. o dočasnej ústave, tzv. druhým ústavným provizóriom. Stručný zákon o dočasnej ústave spolu s recepčnou normou tvoril dočasné ústavné základy nového štátu. Zákon č. 37/1918 Zb. o Dočasnej ústave tvorilo iba 21 paragrafov, nedôsledne rozdelených do 4 oddielov (oddiely O národ. zhromaždení, O prezidentovi republiky, O tom, ako sa vyhlasujú rozsudky a časť oddielu O moci výkonnej a nariaďovacej). Zákon zakotvil systém najvyšších štát. orgánov. Upravil spôsob vyhlasovania rozsudkov, nálezov súdov a vyhlasovanie zákonov. Napokon schválil akty vydané NVČS. Ústava nepriamo stanovila št. formu čs. štátu, keďže hovorila o prezidentovi republiky a o vyhlasovaní rozsudkov a nálezov súdov – „ v mene republiky“.
Národné zhromaždenie sa ustanovilo bez volieb rozšírením poctu členov Národného výboru na 256, znova na podklade kľúča podľa výsledkov volieb do ríšskej rady v r. 1911. Slovákom sa pridelilo 40 miest, pričom na zozname slov. poslancov figurovalo aj 9 osobností českej národnosti ( E. Beneš, J. Vlček,...). Národné zhromaždenie malo charakter najvyššieho zastupiteľského orgánu rep., malo zákonodarnú právomoc pre územie celého štátu a vykonávalo dozor nad mocou výkonnou, t. j. vládou. Mohlo rokovať a uznášať sa za prítomnosti aspoň 1/3 poslancov. Kvalifikovaná, 2/3 väčšina hlasov za prítomnosti aspoň 2/3 poslancov bola potrebná ku zmene dočasnej ústavy, na zvolenie prezidenta a vypovedania vojny. Dočasná ústava platila až do konca februára 1920, bola však medzitým dvakrát novelizovaná Národným zhromaždením. Prvá novela dočasnej ústavy zákonom č. 138/1919 z 11.3.1919 sa týkala rozšírenia počtu poslancov na 270, z toho bolo 54 slovenských poslancov. Podstatou druhej novely – zák. č. 271/1919 Zb.- bolo obmedzenie kompetencie parlamentu a posilnenie výkonných orgánov štátu, prezidenta, vlády. Znamenala zavedenie tradičného (klasického) rozdelenia mocí medzi parlamentom, prezidentom a vládou. Najpodstatnejšími zmenami bolo zakotvenie prezidentových oprávnení menovať a odvolávať vládu a stanoviť pritom na návrh ministerského predsedu, ktorý z ministrov bude riadiť ktoré ministerstvo. Tiež mohol predsedať schôdzam vlády a vyžadovať od ministrov správy. Mal aj povinnosť „občas predkladať parlamentu správy o stave republiky“.
