Vo vládnych kruhoch Uhorska silneli tendencie k odpútaniu sa od Viedne, ale mali pritom na mysli udržanie plnej, originárnej integrity uhorského štátu. Kurz slovenskej politiky však bol v tom čase daný a diametrálne sa rozchádzal s maďarskými predstavami. Dna 30.10.1918 sa v Turčianskom Sv. Martine zišlo zhromaždenie, kt. malo definitívne ustanoviť Slovensku národnú radu (SNR) a zároveň formulovať slovenský politický postoj k vývoju situácie. Povodne mali v úmysle začleniť do dokumentu, kt. napokon vstúpil do histórie ako Martinská deklarácia , len vyhlásenie o vedúcej úlohe ich novoustanoveného orgánu v slov. politike. Chceli tiež prezentovať chápanie slov. národa ako „vetvy jednotného čs. národa“. Pre čs. národ, ku ktorému sa hlásili, žiadali „neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej nezávislosti“ a žiadali zároveň okamžité uzavretie mieru. Podstatne zmenené podmienky medzičasom posunuli zmysel a význam prejavu deklarantov do celkom novej roviny. Nevedomky sa prostredníctvom Deklarácie prihlásili – v mene slovenského národa – k už existujúcemu československému štátu. Deklarácia sa pritom nedotýkala budúceho postavenia Slovákov a slov. národa v spoloč. št., kt. sa práve konštituoval.
